Keď týchto kedysi všeobecne ctených a predných hrdinov, obstúpených sprava i zľava ozbrojeným vojskom, hore mestom uprostred ľudí rozličného veku, stavu a pomerov na smrť viedli, nezaslúžený osud mužov tak vynikajúcich, preslávených rodom, menom a učenosťou, mocne pohol dušami divákov. Ich úbohý zovňajšok a usedavý plač príbuzných budili v celom zástupe súcit, vyjmúc samotných katov. Čo to natieklo, môj milý Bože, sĺz, kým ich rúbali na lešení sekerami, mečmi a nožmi, keď ich viezli von z mesta, aby ich povešali!

Manželky, deti, vnúčatá, zvyklí láskavému nažívaniu s popravenými, nevedeli si rady od veľkého bôľu, ani nájsť lieku nemohli na nevýslovný žiaľ. Od veľkého žiaľu ako šialené behali sem-tam, ich plaču a bedákania bolo celé mesto a nebo.

Keď im ruky boli už odsekli, hlavy odťali a ich krv široko striekala po lešení, prešovský kat (lebo vojenský hlavy odtínal) ich so svojimi paholkami nožom a sekerou rozštvrtil a povešal na šibenice, aby každá čiastka odsúdencovho tela na jednom kríži visela, hlava však aby bola pribitá železným klincom o šibenicu.

Najviac obdivu zasluhuje si spomedzi všetkých Zuzana, dcéra Andreja Keczera, verná manželka Zimmermannova, nielen pre najväčšiu stratu svojich milých, ktorí boli sťatí, ale najmä pre nezlomnosť jej ducha. Stratila, mladá žena, práve keď dcérušku nadájala, najsamprv mladého manžela, stratila toho istého dňa vrelemilovaného otca. Po niekoľkých dňoch uvidela hroznú smrť vlastného brata i švagra. Samotné nemluvňa muselo okúsiť žalár spolu s matkou. Bolesť, nad ktorú neviem, či bola niekedy väčšia! K tomu prišlo zhabanie nesmiernych majetkov a v jeho zápätí chudoba. Div, že po tom všetkom žena Zuzana ešte dlhé roky žila, ostala, pravda, smutná až do smrti a veselú ju potom nevidel nikto.

Rezík, J.: Prešovská jatka z roku 1687. Liptovský sv. Mikuláš: Tranoscius, 1931, s. 26.